Sadnem si za klavír. Zahrejem mäkký kožený stolček. Pod lamou býva najväčšia tma a z malého škaredého káčatka jedného dňa vyrastie vznešená labuť. Moja počmáraná strana ukrýva množstvo zašifrovaných pocitov. Aj oni sú krásne. Hra sa začne spustením opony. V intímnom svetle práchnivých dosák.Červený zamat hladí pokožku a príjemné teplo sály preniká každučkým pórom.Pohľad na pusté hľadisko je zvláštne upokojujúci. Svetlá nesvietia.Nepokojné Cé sa rozlieha priestorom, za ním ďalšie a ďalšie a....Je to súhra čiernobiela. Áno aj Nie. Pomätený pohyb dvoch milujúcich rúk.
Skladba ako život sám. Ticho sa strieda s naliehavým plačom a výstupy s pádmi.Dur nahrádza Mol a krása sa v okamihu zmení na šialené zlo. Znie to geniálne.Čas je v ústraní a nadišiel deň, kedy nehrá hlavnú rolu. To jeho slzy dnes budú kropiť slonovinu piana, nie tie moje. Stala som sa víťazom vlastnej ilúzie. Minúty sa menia na hodiny. Horúčava oblieva moje telo ale neprestávam. Zahľadela som sa dovnútra.
Utícham. Posledným tónom žiadostivo zakončím etapu svojej eufórie.Niet však svetiel, čo by zhasli. Niet búrlivého potlesku bláznivého davu. Dávno je tma a nik tu nezostal.Je to prekvapivo nezarmucujúce. Spokojne odchádzam. Budím sa.
Nebyť reality bol by to krásny sen.
